Daniel Majling je dramaturgom Činohry Slovenského národného divadla, v ktorom spoločne s režisérom Michalom Vajdičkom uviedli inscenáciu Deti. Majling je autorom dramatického textu, pri tvorbe ktorého sa voľne inšpiroval poviedkami U Kanátov, Márnosť všetko a Žiadna radosť od Boženy Slančíkovej-Timravy.
Ako by ste opísali svoj vzťah k dielam Boženy Slančíkovej-Timravy?
Môj osobný vzťah k jej dielu je veľmi hlboký. Timravin dvojdielny výber som prvýkrát otvoril, keď som bol tínedžer – vtedy som tomu ale veľmi nerozumel, zdalo sa mi to trochu ako vytiahnuté z červenej knižnice. Počas a po vysokej škole, ale aj v Divadle Andreja Bagara v Nitre som si konečne prečítal celé jej dielo a objavil tak Timravu. Sám pre seba, samozrejme, Timravu nebolo treba objavovať. Je to autorka, ktorá sa ma niečím bytostne dotýka. Je pre mňa v top päťke slovenských spisovateľov. Som v jej ultras fanklube.
Klasické alebo súčasné texty? Ktoré z nich podľa vás dokážu presnejšie tlmočiť problémy dnešných ľudí?
Dnešné problémy dokážu lepšie komunikovať súčasné texty, niekedy je však dobré pozrieť sa na aktuálne problémy z historickej perspektívy. Už Nietzsche nás učil, že všetko má svoj vývoj a ani problémy sa nezjavia len tak. Ak im chceme do hĺbky rozumieť, mali by sme poznať ich genézu – na to sú dobré klasické texty. Čiže na pomenovanie dnešných problémov určite súčasná dráma, na pochopenie, prečo vznikli, je dobrá klasika.
Prečo ste sa rozhodli inscenovať práve tieto tri poviedky od Boženy Slančíkovej-Timravy?
Z celého jej diela by som neváhal robiť aj dvadsať poviedok. Tie, čo si vyberiem, nie sú možno moje najobľúbenejšie, ale všetky sú silné. V tomto prípade bola kľúčom téma vzťahu k deťom, či už to bola opičia materinská láska alebo necitlivosť voči nim. Až neskôr sme zistili, že táto téma nefunguje iba v rovine vzťahu rodičov a detí, ale sprítomňuje aj iné silno rezonujúce problémy, ako napríklad detinskosť alebo neschopnosť ľudí prebrať zodpovednosť za svoj život. Aj dospelí sú v našej inscenácii deťmi.
Inscenácia Deti poukazuje aj na pokrivený obraz tradičnej slovenskej rodiny – ide o začarovaný kruh, v ktorom sa aj my neustále nachádzame. Dá sa podľa vás z neho vystúpiť?
Samotná hra je postavená tak, že po všetkých hádkach príde Veľký piatok. Na toto bola Timrava expert, pretože vedela byť omnoho černejšia, ponurejšia a krutejšia ako ktorýkoľvek iný spisovateľ v jej dobe. Na druhej strane vedela prísť aj s nesentimentálnymi happyendmi – i v postavách, ktoré pôsobia, že už v sebe majú všetko ľudské udusené. Plamienok ľudskosti nakoniec vždy našla. Aj dve sestry, ktoré tvoria hlavnú dvojicu nášho textu, sú rozhádané na život a na smrť. Zmiereniu sa veľmi bránia, pretože sú príliš hrdé. Keď ale jedna z nich zistí, že už je najvyšší čas, príde jej to veľmi ľúto – síce sa už nestihnú udobriť, no minimálne jedna z nich vníma zlyhanie a problém, ktorý ju veľmi trápi. Timrava, to nie sú iba ťaživé a temné kulty. Vedela aj subtílne zachytiť ľudskosť, ktorá drieme v každom z nás. Ak si Deti porovnám s inými dielami, ktoré sme od nej s Mišom Vajdičkom robili, toto má ten najzmierlivejší koniec.
Čo by Timrava napísala o dnešnom Slovensku?
Poviedky. Neviem, ale určite by to napísala tak, ako to je. Málokedy skĺzne k otvorenému pomenovaniu, napríklad že alkoholizmus je zlý, alebo že by sme sa nemali medzi sebou hádať. Ona zachytí to, k čomu nenávisť v rodine vedie. Myslím si, že to isté by robila aj dnes. Písala by knihy, za ktoré by ju nechválili. Tak ako v minulosti. Niektorí ju, samozrejme, povzbudzovali, ale iní jej vyčítali, že robila veľmi chladné odtlačky života – fotografie, kde nie je prítomný manuál, ako z toho von. Písala by teda realistické poviedky.
Za rozhovor ďakuje
Šimon FROLO