Tento rok na festivale Dotyky a spojenia prebehla aj séria diskusií na tému menšín v divadle, ktorej sa zúčastnila aj spisovateľka a principálka Divadla bez domova Uršuľa Kovalyk.
Dnes ste sa zúčastnili diskusie s názvom Divadlo sociálne a zdravotne znevýhodnených skupín. V čom vidíte význam a prínos takýchto diskusií?
Okrem toho, že sa na nich stretne skupina ľudí, ktorí robia divadlo s rôzne znevýhodnenými, majú veľký význam aj kvôli tomu, že akcentujú, komunikujú a zviditeľňujú túto tému širokému publiku. Už nejde len o hostí festivalu, ale aj ľudí, ktorí sa na nej zastavia alebo sú doma a pozerajú streamovanie. Zároveň si aj my medzi sebou môžeme odkomunikovať naše východiská a skúsenosti, pretože každá znevýhodnená skupina má svoje vlastné obmedzenia a potreby. Tieto divadlá majú svoju vlastnú cestu, spôsob práce a používania jednotlivých metód. Dané stretnutia slúžia ako platforma, na ktorej si vymeníme nielen to, čo aktuálne prežívame, ale aj ako vnímame samotné divadlo pre znevýhodnené skupiny.
Ako funguje Divadlo bez domova? A čo divadelná tvorba prináša ľuďom, ktorí v ňom pracujú?
My sme v podstate komunitné divadlo, občianske združenie, ktoré umelecky pracuje s ľuďmi bez domova, ale aj s psychiatrickými diagnózami, telesne znevýhodnenými osobami, seniormi a inými marginalizovanými skupinami. Týmto skupinám ľudí to okrem integrácie prináša aj možnosť umelecky sa vyjadriť a napĺňať svoje kultúrne práva. Zároveň im táto práca napomáha zvýšiť si sebavedomie a má pre nich aj edukačný rozmer. Keďže ide o prácu, získavajú vďaka tomu peniaze a vedia si zaplatiť bývanie. Vytvára to teda priestor pre komunitný život – to znamená, že si vytvárajú bezpečné a kvalitné sociálne vzťahy.
V hlavnom programe Dotykov a spojení je tento rok aj inscenácia Divadla bez domova Antigona (podľa Sofokla a iných). Prečo ste siahli práve po tomto titule?
Pred dvoma rokmi sme boli v rámci medzinárodného projektu Erasmus partnermi divadla Teatro alla Guilla, ktoré je z Palerma. Následne nás oslovili, či by sme sa nezúčastnili workshopu zameraného na takú prácu s antickou drámou, ktorá by umožňovala do procesu tvorby začleniť rôzne znevýhodnené skupiny. Učili nás, ako pristúpiť k týmto textom tak, aby sa ich ľudia, ktorí sú nejakým spôsobom znevýhodnení nezľakli. Titulom tohto projektu bola práve Antigona. Workshop sa skončil pred dvomi rokmi a my sme pokračovali ďalej v skúšaní. Nakoniec sme spojili Antigonu s témami obmedzení, ktoré zažívajú ľudia bez domova na vlastnej koži.
Inscenácia vo vašom spracovaní pracuje s osobnou výpoveďou hercov a herečiek. Čo do nej prinášajú tieto autobiografické výpovede?
Na začiatku procesu sme riešili tému porušenia nezmyselných zákonov. Spravili sme rozhovory s hercami, v ktorých sme sa ich pýtali, či už v živote museli porušiť nejaké nariadenia alebo zákony preto, že boli v situácii, v ktorej nemohli konať inak – tak, ako Antigona. Nakoniec sme od nich dostali veľmi zaujímavé odpovede, ktoré odznievajú aj v inscenácii. Čo však bolo zaujímavé, bola otázka strachu, ktorú herci pociťovali pri týchto ich skúsenostiach. Samotné prekročenie hraníc nebolo pre nich vôbec jednoduché ani samozrejmé. K porušovaniu zákona dochádzalo, lebo nemali inú možnosť.
Ako veľmi sú podľa vás previazané osobné tragédie jedinca a spoločnosti?
Existuje taký názor, že všetko osobné je vlastne politické. Pretože ľudia, či chcú alebo nechcú, prenášajú svoje osobné postoje, myšlienky, traumy aj do verejného a politického života. Je napríklad veľký rozdiel, keď vo vláde sedí človek, ktorý mal skúsenosť so znevýhodnením, alebo taký, ktorý sa narodil takzvane so zlatou lyžičkou v ústach a znevýhodnenie nemusel nikdy riešiť. Mnohé problémy si potom nevie ani predstaviť. Je to podľa mňa veľmi prepojené.
Za rozhovor ďakuje
Alžbeta VAKULOVÁ